Stačí ak sa dieťaťu ospravedlníte?

Duša dieťaťa je veľmi zraniteľná. Výčitky, obviňovanie, kritika, občas nadávky, krik alebo aj nezáujem, detské rany iba jatria. Pracujem s nimi, vnímam ich a cítim ako deti trpia. Citlivo vnímam ako ľahko sú deti zraňované rodičmi, súrodencami, spolužiakmi …

A slová ospravedlnenia na tieto rany nestačia! Otázka je ako, kedy a za čo sa dieťaťu ospravedlniť, a komu ospravedlnenie viac pomáha – rodičovi alebo dieťaťu?

Môj zážitok zo správania matky, ktorá svojho malého syn – školáčika miesto objatia privítala slovami – „roztrhala by som ťa ako žabu“, sprevádzané emóciou zúrivosti, vyvolal rôzne reakcie. Bagatelizovanie, obviňovanie dieťaťa, ospravedlňovanie správania matky s tým, že sa mu asi ospravedlnila.

Moja práca s deťmi ukazuje, že ak matka na verejnosti dokáže reagovať takýmto spôsobom, niečo podobné sa deje aj v súkromí a to bez svedkov. A viem, že aj matka mohla byť zraňovaným dieťaťom, ale v súčasnosti ako dospelý rodič môže práve ona prerušiť tento program zraňovania.

Nech už majú rodičia k môjmu zážitku, akýkoľvek komentár, verím že v prípade podobného správania si na môj názor spomenú a bude podvedomou brzdou v ich konaní.

Bagatelizovanie – „no a čo, aj mne to mama povedala“ tiež niečo signalizuje.

Máme u detí nárast depresií, porúch správania, porúch učenie, neurotických prejavov, strachov, úzkostí, alergie, astmy, obezity, anorexií, drogových závislosti, agresívneho správanie, autizmu, oslabenej imunity …

Prečo asi? Určite to nie je spôsobené vzduchom, ktorý deti dýchajú a jedlom, ktoré jedia. Predovšetkým sú to potlačené alebo aj prejavené emócie strachu, smútku hnevu, pocitov viny, bezradnosti a všetko je to spojené s emočným „chemickým koktailom“. A tento emočný „chemickým koktailom“ spustený rodičom, zasahuje nielen citovú sféru dieťaťa, ale blokuje aj zrenie jeho mozgu a má svoje úložiská v celom detskom tele.

„Dieťa si to asi zaslúžilo“ aj to je názor niektorých rodičov. Čo zlé asi mohol, ten malý prváčik urobiť. Dostal zlú známku – schopnosti má od rodičov. Bol zlý, agresívny – vlastnosti a emócie má od rodiča. Pocikal sa, alebo sa bojí – aj staré stresy rodičov ovplyvňujú správanie dieťaťa?

Nech už je dieťaťa akékoľvek, nie je to jeho úmysel byť takým. Mnohé deti uvádzajú: „Neviem prečo som zlý. Neviem, čo mám robiť. Nechcem sa pocikávať. Cítim sa hrozne, keď vybuchnem. Nenávidím sa.“

Pýtať sa PREČO si taký, prečo to nevieš, je ako by ste sa pýtali dieťaťa PREČO máš onkologické ochorenie, prečo máš astmu, prečo máš cukrovku, anorexiu, autizmus…

Možno by ste mi povedali, že to je neporovnateľné ale ja vás môžem presvedčiť, že je to porovnateľné. Vždy sú za tým potlačené alebo neprimerane prejavené emócie, prenášajúce sa z generácii na generáciu. Úzkosť mojej starej mami, mojej maminky som prežívala aj ja.

Zaujal ma však aj komentár – „veď ona sa mu určite potom ospravedlnila“. Skúsme sa zamyslieť a precítiť ako ospravedlnenie pomáha. Predstavte si, čo asi cítia rodičia, ak sa im ospravedlní vrah ich dieťaťa alebo páchateľ, ktorý zraní vaše dieťa. V čom im to pomôže? Aj rany na detskej duši spôsobené rodičom sa ťažko hoja.

Možno poviete, ale ona ho nezabila ani nezranila. Samozrejme, že ho nezabila, ale zabila – jeho radosť z toho, že ju vidí; zabila uňho obraz bezpodmienečne milujúcej matky; zabila jeho dôveru, jeho istotu, že je pre ňu ten najdôležitejší človiečik.

„Roztrhala by som ťa ako žabu s emóciou zúrivosti“ je silný agresívny obraz, silné slová podfarbené emóciou tej najbližšej osoby, s ktorou bolo dieťaťa jedno telo a jedna duša….

Takáto živá spomienka je uložená v hĺbke detského mozgu, v časti kde sa emócie ukladajú a to presne v čase, keď sa udiala. O minútu sa môžete správať milo ale to neanuluje zúrivú minútu predtým.

Ospravedlnenie to sú slová, povedané už v inom čase, ktoré sa tvoria ale aj ukladajú v inej časti mozgu ako emócie.

Veľmi zjednodušene – rozdiel medzi nimi je v tom, že sú uložené v inom „šuflíku“ a v inom čase, a ich vzájomné prepojenie si vyžaduje špeciálne postupy.

Čo robiť?

Vedieť správne kritizovať znamená predchádzať citovo neprimeraným reakciám rodiča a citovým zraneniam dieťaťa.

Dávnejšie ma zaujal dokument o liečbe postraumatickej stresovej poruche, ktorou trpia aj vojaci z rôznymi vojnovými zážitkami. I napriek liečbe a psychoterapii sa im tieto stavy vynárajú a zasahujú do ich každodenného života.

Vedecké poznatky neurológov, psychológov, psychiatrov viedli k záverom, že zážitok sa musí liečiť v čase, kedy vznikol. Mnohé psychoterapeutické smery využívajú tento návrat po časovej osi – rana sa musí znovu jemne otvoriť a tam liečiť, či už liekmi alebo psychoterapiou.

A ospravedlnenie sa tiež musí diať v čase, kedy sa citovo stresujúci zážitok stal, vrátiť sa, uvoľniť emócie, ktorá tam zostali zapísané a uviaznuté, až po ich uvoľnení môžu prísť slová ospravedlnenia.

Ako postupovať ?

Skúste to rozdeliť na štyri kroky:

Znížiť sa k dieťaťu, objať ho, byť s ním na rovnakej úrovni, čo vytvára príjemnejšiu atmosféru.
Vrátiť sa v čase, k udalosti a pokojne ju popísať.
Povedať dieťaťu úprimne, čo vás nahnevalo a prečo ste tak reagovali.
Nechať dieťa popísať to, čo ono prežívalo.
Je potrebné uvedomiť si, že v danej situácii sa stretli: Problém dieťaťa, ktorý spustil reakciu rodiča, emočná reakcia rodiča a emočná odozva v detskej psychike.

Problém, ktorý spustil vašu reakciu – zlé známky, zlé správanie dieťaťa, jeho opakované strachy, depresie, ktoré sú často považované za lenivosť dieťaťa … Každý problém je potrebné riešiť a nie iba kritizovať a trestať.
Emočná reakcia rodiča, tú môže prehodnotiť a zmeniť iba rodič. Je to príležitosť poučiť sa zo svojich chýb a svoje emočné reagovanie predvídať a preladiť.
Emočnú odozvu v detskej psychike je potrebné „neutralizovať“ a to znamená vrátiť sa k nej, znovu ju precítiť. Dieťa ju môže nakresliť, vymodelovať, alebo fyzicky vydupať. Pripomínam FO držanie hlavičky, ktoré uvoľňuje emočné napätie. Následne si môže predstaviť ako by ono chcelo reagovať, čo by vám chcelo, v tej situácii povedať a ak potrebuje plakať môžete si spolu poplakať.
Dieťa sa takto naučí preciťovať a riešiť svoje emócie, a to je cesta ako naučiť aj dieťa ospravedlniť tým, ktorým ono ublížilo.

Zostáva téma: Ako naučiť dieťa ospravedlniť sa

Mgr.Lýdia Adamcová