Články súvisiace s Cyklom pre ženy

Téma - "Moja žena"

Ak má žena príležitosť oslavovať a prežívať zmyselnú, zvodnú a vášnivú stránku svojej ženskosti, uvedomí si kým skutočne je. Môže si povedať " Som žena“. Cítim, tančím, hrám a vyjadrujem svoju vnútornú ženu". V takej chvíli je žena v spojení so zdrojom svojej energie

Ženstvo je nekonečným zdrojom lásky, inšpirácie a sily a to jak fyzickej, tak aj duchovnej. Ženské telo sa necháva unášať láskou a samotným životom a práve toto väčšina mužov cení. Vidieť ženu, ktorá svojim telom slobodne vyjadruje extázu je pre muža jeden z najkrajších pohľadov.

Muži sú ochotný platiť, aby sa mohli dívať na ženské telo v extáze, aj keď je iba predstierané, ako je to v porno filmoch alebo v striptíze. Aj v krajinách s väčšou mierou duchovného prežívania sa na ženské telo pozerá s mužským obdivom - chrámové tanečnice v Indii už od útleho veku prechádzajú tréningom, aby dokázali prejaviť zručnosť a obradnosť v tanci, ktorý oslobodzuje ich telo a pri ktorom sa nechajú viesť božskou silou. Pohľad mužov na tieto tanečnice otvára ich srdcia.

Po celé tisícročia sú muži priťahovaní ženským stelesnením extázy, či už ho sledujú v striptízovom bare alebo v posvätnom chráme. Ženy sú doslova zbožňované. Sú to pre nich tančiace bohyne, na ktoré sa dívajú s posvätnou úctou.. Sú to chvíle naplnené sexualitou a duchovnosťou. Požehnaná moc, akú v sebe nesie slobodne prejavené ženstvo - muža mení a inšpiruje. To je jeden z jedinečných darov žien pre mužov. Ženy viac mužskejšie alebo neutrálne, si takúto slobodu telesného vyjadrenia nedovolia.

Ženy umocňujú svoje ženské vyžarovanie najlepšie v spoločnosti ďalších žien pri hre, tanci a zábave. Aby žena oživila svoje ženské jadro, mala by si každý deň vyhradiť pre seba krátku chvíľu, ktorú môže stráviť tancom, spevom smiechom, alebo prežívaním tichej radosti, kde sa telo a myseľ oslobodia od mužských vlastností -ako sú mať smer, ovládať, mať všetko pod kontrolou.

Blahodarne pôsobí spoločnosť iných žien, pretože vtedy sa umocňuje ženské vyžarovanie a prúdenie. Inak sa u žien prejavia príznaky deprimovanej ženskej energie - nedostatok životnej energie, nedostatok sexuálnej túžby, málo radosti aj zo sexu, celková skľúčenosť a strata chuti do života.

Prirodzený stav ženy je ako oceán, ktorý tiež disponuje veľkou silou, ale nejde iba jedným smerom. Mužská sila, tá stavia prieplavy, priehrady a lode, ktoré však potrebujú silu oceánu, aby sa dostali z jedného miesta na druhé. Ženská energia má nesmiernu silu, ale nie je zacielená, je ako vietor alebo morské prúdy - je to premenlivá, krásna, ničivá sila, ktorá je zároveň zdrojom života.

Mladé ženy vyžarujú špecifickú, osviežujúcu energiu, ktorá má omladzujúcu a obroďujúcu energiu, ktorá priťahuje hlavne starších mužov. Mladé ženy nie sú zaťažené mužskými vrstvami, ktoré ženám rokmi pribúdajú. Je vzácnosťou, keď sa aj zrelé ženy naučia svoju pôvodnú energiu zachovať, ďalej rozvíjať a kultivovať.....


Tantra jóga pre ženy - Mohendžodaro.

TANTRICKÁ JOGA MOHENDŽODARO je umením kráľovien - sebavedomých a jemne silných žien. Umožňuje napojiť sa na vnútornú múdrosť tela, prostredníctvom cvičenia špeciálnych asán. Podporuje a rozvíja ženskosť, sebaúctu a láskavosť. Pravidelné cvičenie má liečivé, omladzujúce a skrášlujúce účinky. Harmonizuje hormonálny systém, ozdravuje panvové dno a ženské orgány. Celkovo navyšuje životnú energiu, pomáha tomu byť prítomná a mať radosť zo života, tešiť sa zo svojho tela, jeho energie a prirodzenej sexuality.

MOHENDŽODARO je unikátnym systémom vzdelávania v oblasti osobného rozvoja. jeho zakladateľkou je lekárka MUDr Monika Sičová, pri tvorbe koncepcie vychádzala zo starodávneho indického učenia, z poznatkov západnej medicíny a zo stredoeurópskej reality( citácia z webových stránok novinárky Ivety Kučerovej, projektu Živá radosť.)

Mohendžodáro je posvätné starodávne cvičenie tantrickej jógy určené výhradne pre ženy. Pochádza z najstaršej harrapskej tantrickej kultúry, zo spoločnosti, v ktorej vládli ženy, kňažky a tieto predávali toto cvičenie - asány ďalej k posilneniu zdravia, milovania, spojenia s duchovnou energiu.

Tantra je stará mystická cesta ponúkajúca harmóniu zdanlivo protichodných síl. V západných krajinách sa slovo tantra stalo synonymom pre sexualitu. Tantrická vízia je však oveľa širšia a reprezentuje našu vrodenú kapacitu radovať sa zo života, milovať, hrať sa a byť nadšená. Tantra je zážitková cesta a nedá sa nahradiť vzdelaním alebo intelektuálnou cestou. Je to krásny proces, ktorý je umocnený cvičením a spolubytím s ďalšími ženami. Ženská cesta je cestou dovnútra. Je to cesta, ktorá sa dá len prežiť.

Žiadne iné cvičenie neprebudí v žene iskru - vnútorný oheň, vášeň a život ako Mohandžodáro. Keď v žene nie je teplo a život, nemôže dať ani život novému človeku. Nie je možné dať niečo, čo sama nemá. Je to hlavný problém dnešných mladých žien, ktoré nemôžu otehotnieť. Je to, ten oheň ku ktorému sa každý muž rád vracia, oheň ktorý tvorí to správne teplo celého domova. Kde je vyhasnutá žena, je vyhasnutý celý domov, chyba teplo, ktoré drží pohromade celú rodinu. Túto vnútornú silu a oheň, môže v sobe prebudiť každá žena, ktorá skutočne chce, nebojí sa zmeny a je ochotná sama sebe venovať trochu času a pozornosti. Svoj čas nikomu nedĺžime, záleží na nás ako si so svojim časom naloží.

Mohedžodáro vie vnútorný oheň prebudiť v každej žene, vie zapáliť iskru a rozpáliť oheň vyhasnutý niekoľko generácií po ženskej genetickej línii. Naše maminky, babičky, prababičky pomaly vyhasínali. Nebolo možné žiť inak vo vojnách a v patriarchálnej spoločnosti. Väčšinou len prežívali a existovali. Tak dostávala generácia po generácii menej a menej. Ženy bez energie a vnútorného ohňa už ani nemali čo dať ďalším generáciám. Nikto nemôže dávať, čo sám nedostal. Dnes žijeme v moderní dobe s množstvom vymožeností, ale i napriek tomu mnoho žien len prežíva a existuje. Na každej žene, ktorá cvičí Mohendžodáro je vidieť ako jej vnútorná krása vyžaruje na povrch. Je to uzdravujúce a skrášlujúce cvičenie, ktoré sa uchovalo zo starých kultúr. Múdra bohyňa matka vie vždy niečo uchovať aj na horšie časy.
Tantra joga však pôsobí aj na iných úrovniach a tou je aj uzdravenie a obnova ženského zdravia, endokrinného systému , vaječníkov a následne spevnenie a ozdravenie panvového dna, pošvy a maternice.
Ženy pociťujú úľavu najčastejšie v panvovej oblasti. Je to dané tým, že vaječníky sa "prebudia z letargie a nečinnosti", začnú produkovať vo väčšej miere ženské pohlavné hormóny. To sa prejaví väčšou chuťou do života a pocitom sviežosti a mladosti, žena celkove začne pôsobiť vitálnejšie a mladšie. Zvýšená hladina ženských pohlavných hormónov má vplyv na sexualitu a chuť k milovaniu. Miznú mnohé poruchy menštruačného cyklu, obnovuje sa fertilita a schopnosť otehotnieť.

Ženské telo má neuveriteľnú schopnosť regenerácie a obnovy ženského zdravia. K ženskému zdraviu patrí silné a zdravé panvové dno. Vedeli to a uctievali všetky kultúry.

Naši gynekológovia vám doporučia, nech v autobuse zaťahujeme a povoľujeme panvové dno. Ale to nestačí, to je málo! Pokiaľ chcete mať zdravé a vitálne panvové dno, musíte sa naučiť správny pohyb v panve, správne a účinné vedenie dychu a vedenie energie. Tiež správne relaxovať a uvoľňovať panvové závesy, v čom pomáha a je účinná práve tantra joga. Vďaka ozdravenia panvového dna je odstránená inkontinencia, bolestivá menštruácia, dochádza aj ku zmierneniu prejavov menopauzy.

Tantra joga je umením, ktoré môžeme v sebe pestovať.  

"


Čas na ticho

Jeden človek sa vybral za mníchom, ktorý žil v kláštore . Pýtal sa ho:"Čo si sa naučil za svojho mlčanlivého života.

Mních práve naberal vodu zo studne a povedal návštevníkovi: Pozri sa do studne. Čo vidíš? Muž sa pozrel do studne a povedal. "Nevidím nič."

Po chvíli, keď sa voda utíšila, povedal mních návštevníkovi znova: Pozri sa teraz. Čo tam vidíš? Muž pozrel do studne a povedal : "Teraz vidím seba, vidím vo vode svoj obraz."

Mních mu odvetil: Keď ponorím do studne vedro, voda sa rozvlní. Teraz je však pokojná. To je múdrosť ticha: "človek vidí seba samého."

Prírodu drží vo svojom objatí obrovský tichý priestor a drží aj nás. Len vtedy, keď sme vnútorne tichý máme prístup do ríše pokoja, ktorú obývajú aj skaly, rastliny a zvieratá. Všetci sme súčasťou jediného života, žijeme vo vzájomnom prepojení, kde si môžeme uvedomiť krásu, neuveriteľný pokoj, dôstojnosť v akej existujú kvety stromy, skaly zvieratá...

. Keď prechádzate alebo odpočívate v prírode, vzdajte hold tejto ríši pokoja tým, že sa na ňu plne sústredíte. Pozerajte, počúvajte, vnímajte ako je každé zviera a rastlina sama sebou. Jeleň je jeleň, divý mak je divý mak.

V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba byť sám, túžba po sebapoznaní a seba napĺňaní. Cesta ku ním vedie cez mlčanie a ticho. Aj Gándhí praktizoval niekoľko desaťročí takzvané mlčiace pondelky, keď s nikým neprehovoril.

Ticho je prirodzeným domovom duše, v tichu je ohromná liečivá sila.Vstup do ticha však vyžaduje disciplínu a až vtedy máme na dosah také schopnosti, ako obvykle nemáme. Poznanie a intuícia idú iba zvnútra, idú z ticha, iná cesta nie je.

Milan Rúfus píše: „... na počiatku nebolo slovo. Nemý živel sa zmietal sám v sebe miliardy ľudských rokov, kým vydal prvú neartikulovanú hlásku... Na počiatku je ticho tajomstva.“ Ticho je priestor, v ktorom sa rodí myšlienka, ticho je v priestor v ktorom nájdeme odpovede, ktoré patria iba nám, ticho je priestor kde pochopíme svoju cestu, svoj talent.

Tri druhy ticha

"Duchovní učitelia poukazujú na tri druhy ticha, ktoré sú podmienkou na spojenie sa s tichom: ticho okolo seba, ticho seba a ticho v sebe.

Ticho okolo seba. Je to zastavenie prehnaných a povrchných činností, stíchnutia zbytočných rozhovorov a odmietnutie prázdnych návštev, Vonkajšie ticho vracia telu a duchu pokoj, ktorý je nevyhnutný na znovunadobudnutie ticha vnútorného.

Ticho seba. Toto je ticho, ktoré nás ukrýva pred zrakom druhých a ktoré nám umožňuje, aby sme prechádzali každodenným životom nepovšimnutý. Je to ticho, ktoré zahalí do tajomstva naše bolesti, naše obavy, naše nádeje a to až do takej miery, že sa nad nami nepozastaví žiaden pohľad a že sa nás nedotkne žiadne slovo pochvaly ani ľútosti.

Ticho v sebe. Jedná sa o umlčanie vnútorného hluku, o zastavenie chaosu myšlienok, predstáv, túžob, nepokojov a o prerušenie úzkosti ducha. Vnútorné ticho je umenie nerozprávať sa so sebou. Ako ste si možno všimli, udržiavame v sebe nikdy sa nekončiaci prúd vnútorného dialógu. Tento vnútorný dialóg je to, čo nás ťahá smerom , ktorý chce on. Naučiť sa vôľou zastaviť tento vnútorný rozhovor a obmedziť ho v každodennom živote je kľúčom skutočnej zmeny a osobného rastu.

Kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia a meditačný priestor, v ktorom sa môžeme učiť byť vo vlastnom bytí.

Človek sa bojí ticha, preto prežíva infantilnú závislosť na vonkajšom svete. Hluk chráni človeka pred ťažkými myšlienkami.

V prvých krokoch meditácie sa pod plášťom ticha začnú vynárať podvedomé obsahy, bolestné spomienky. Preto môžu byť prvé kroky meditácie bolestné, môžu vyvolať strach, napätie. Toto ticho je tu, lebo človek si pri vedomom stave nechcel priznať určité problémy.

Stíšenie je veľkosťou a dôstojnosťou človeka, ktorý sa teší z tohto daru. V tom je skrytý náš zmysel existencie. Počúvať - aj deti sa naučia počúvať, ak sú s krásou ticha. Pokiaľ bude na nich niekto a niečo kričať, rozprávať (rádio, TV, auto,) deťom sa zavrú uši a potom nebudú počuť ani náš hlas, nebudú počuť vietor, búrku...


Paradoxy ticha

Tichom (mlčaním) sa vyjadrujú myšlienky, emócie, túžby a rôzne stavy mysle. Existuje mnoho podôb ticha. Ticho zločinca, ako aj ticho jeho obeti. Ticho mystika, poetu, ticho chorého, ticho slávnostné, mlčiace, ticho hrobové. Ticho môže vyžarovať teplo, démonický chlad, pokoru i snobizmus. Ticho panické, rituálne, vonkajšie, vnútorné. Ticho ako konštruktívny prvok komunikácie alebo ticho ako absencia zvuku, kde niet žiadnej komunikácie. Ticho ako obrana. Ticho, kde zaniklo počúvanie, ofenzívne, uzavreté. Ticho pustatiny. Ticho opozície – rozhnevané a osamelé ako aj ticho pozývajúce – láskavé, odľahčujúce a zhovievavé.

Púšť je priestor, ktorý nás pripravuje žiť v správnom vnútornom naladení. Pomáha nám zbaviť sa povrchnosti. Ak sa nevojdeme do ticha, ak sa nevstúpime do vnútornej púšte, je ťažké a niekedy až nemožné počúvať seba a možno Boha.

Pocit ticha môžeme zažiť v energetickom poli lesných velikánov alebo v chrámoch po doznení orgánu. Keď doznie hudba, znie nekonečno.


Z ticha vonkajšieho do ticha vnútorného

"Svet je preplnený nespočetnými aktivitami, myšlienkami, vzťahmi, pocitmi, činnosťami a záujmami, toto všetko vyrušuje dušu a spôsobuje, že človek sa stane roztriešteným. Našu myseľ rozptyľuje množstvo informácií, Rozmýšľame raz o jednej, raz o druhej veci a nevieme, načo nám to bude, nemáme cieľ našej intelektuálnej aktivity. A preto sa hľadanie tichých priestorov počas dňa stáva nevyhnutnosťou. Čo teda treba robiť? Treba sa vedieť napríklad modliť a dať priestor hlbokému ponoreniu do seba.

Vnútorné dieťa je zdroj hravosti, kreativity, zvedavosti a radosti v nás, pomáha nám v osobnom živote, poznaniu a objavovaniu sveta, vedie nás k úžasu a nadšeniu.

Zranené vnútorné dieťa je potom tá časť nášho ja, ktorá sa v dôsledku nespracovaných zranení a tráum, prežívaných v detstve, odštiepila od našej vedomej časti psychiky. Zranené vnútorné dieťa "drieme" v našom podvedomí a "kazí" pri každej príležitosti náš dospelý vzťah k okoliu. Zranené vnútorné dieťa tak "zneisťuje" našu dospelú komunikáciu na veľa spôsobov:

  • - Máme paniku zo straty vzťahovej osoby

  • - Prežívame nekontrolovateľné vlny zlosti a násilia

  • - Podozrievame a neveríme tomu, čo prichádza z nášho okolia

  • - Sme závislí na látkach, osobách či procesoch

  • - Upadáme do depresii a stávame sa apatický

  • - Pociťujeme nutnosť, mať všetko pod kontrolou

  • - Trestáme sami seba, chýba nám zdravá sebakritika a sebadôvera

  • - Máme problémy s obranou vlastných hraníc

  • - Veríme, že čosi "magického" nás "zhora" zachráni

  • - a mnoho ďalších spôsobov.


Odborne povedané vedie zranené vnútorné dieťa k nekontrolovanej, spontánnej vekovej regresii (pokles na nižšiu vývinovú úroveň), ktorá je potom príčinou mnoho skratových reakcií a vedie k trvalým či opakujúcim sa problémom. Zranené vnútorné dieťa sa prejavuje tiež zraneným JA, oslabením zdravej časti ega a neukotvením v strednom "reálnom" svete.


Ako je možné, sa so svojím vnútorným dieťaťom stretnúť?

Zranené t.j. odštiepené a neintegrované vnútorné dieťa je dobre ukryté za oponou racionálneho vedomia. To znamená, že si väčšinu času jeho existencie a pôsobenia nie sme vedomí.

Naopak pokiaľ nás niekto upozorní, že sa správame "ako dieťa", reagujeme agresívne alebo urazene (opäť detská reakcia). Pritom je nutné pochopiť, že skrývanie vnútorného dieťaťa je náš obranný mechanizmus - a tým je aj naša neochota sa na dieťa pozrieť.

Nášmu dieťaťu sa vtedy viedlo tak zle, že sa rozhodlo utiecť od "bytia dieťaťom". Konkrétne to znamenalo, že sa rozhodlo necítiť (bolesť, samotu, zraňovanie, ktoré mu spôsobovali iní), ale začalo namiesto cítenia používať "dospelé" spôsoby správania: racionálny výklad, potláčanie nepríjemných vnemov, zapieranie zranenia, projekciu (nie ja trpím, ale ty) a mnoho ďalších "trikov" dospelých.

Z toho plynie, že sa stretávame so zraneným vnútorným dieťaťom práve v okamihu, keď sa nám vedie podobne (väčšinou bohužiaľ podobne zle), ako nášmu vnútornému dieťaťu vo chvíľach jeho vtedajšej bolesti. Keď nás napríklad opustí milovaná bytosť, keď sa cítime úplne sami na svete, keď vnímame ohrozenie násilím, keď nám ten koho máme radi nerozumie, alebo nás neprávom obviňuje, "spomenie" si naše vnútorné dieťa na vtedajšiu situáciu a dostane sa na povrch. V týchto, väčšinou nepríjemných okamžikoch máme k nemu blízko a môžeme s ním ľahko komunikovať.

Je jasné, že existuje nekonečne veľa situácii, ktoré môžu viesť k "zobudeniu" zraneného vnútorného dieťaťa. V mnohých prípadoch, keď si podobné situácie "stále navodíme sami", môže sa jednať o akýsi pokus našeho zraneného vnútorného dieťaťa, upozorniť na seba, možno dokonca dať takúto situáciu nášmu „vedomému JA“ a to je možnosť opatrného znovu prežitia traumy a tým aj jeho možného spracovaniu.

Ako možno vnútorné dieťa uzdraviť?

Znie to jednoducho - cez znovuprecítenie a spracovanie (integrácii) nespracovaného psychického materiálu, t.j. všetkých tých zranení, ktoré viedli k odštiepeniu a ukrytiu zraneného vnútorného dieťaťa. Inak povedané: v priebehu liečby sa vraciame k predošlým vývojovým fázam a dokončujeme naše neukončené záležitosti. Vyplačeme naše vtedy potláčané slzy či "kŕmime" naše hladné vnútorné dieťa láskou, ktorej sa mu vtedy nedostávalo.

Prvý krok býva uvedomiť si, čo sa jemu alebo jej vtedy stalo a čo "jemu" alebo "jej" chýbalo. Pri tom je nutné akceptovať fakt, že tí ktorí boli vtedy príčinou bolesti či neuspokojených túžob a potrieb, dnes už nie sú schopní to napraviť. Pokiaľ sme napríklad ako malý/á nedostal/a od mamy pocit telesného prijatia a lásky, nie je v moci mojej "dnešnej" mamy.


Preto nám zostáva jediná možnosť - zatvoriť si oči a vrátiť sa ku svojmu malému alebo väčšiemu dievčatku, držať ju v objatí, pohladiť ju, urobiť jemné úpravy na nej,

  • a povedz jej : „že tu budeš vždy pre ňu, ak bude niečo potrebovať,

  • povedz jej, že ona to všetko prežila aby si sa ty, z toho poučila,

  • povedz jej, čo všetko zvládla sama a vďaka nej si sa ty mohla zdokonalovať,

  • povedz jej, že ona je tým múdrym a krásnym dievčatkom, vďaka ktorému máš aj ty svoju múdrosť a krásu,

  • povedz jej, že je tvojou princeznou a vďaka nej si sa mohla stať kráľovnou a vždy budeš jej matkou kráľovnou,

  • povedz jej čo cítiš vo svojom srdci.......

  • sprevádzaj ju v tom, čo by chcela

  • a nezabudni ju objímať, dávať svoje lásku a city.......

  • a nezabudnite si urobiť spoločnú fotku a zarámovať ju a mentálne umiestniť niekde v priestore, kde žiješ.

"


Článok o Tantra jóge Mohendžodáro

Zaujímavý článok Ženy, ktoré behali s vlkmi

Základné informácie Bachová kvetová terapia